Július Satinský to vedel

Posolstvo vynikajúceho slovenského herca, satirika a spisovateľa Júliusa Satinského, ktorý vytvoril spolu s Milanom Lasicom nezabudnuteľnú, navzájom sa dopĺňajúcu dvojicu, je však aktuálne aj v dnešných dňoch. Na stránkach knihy nám autor svojským štýlom podáva svedectvo o tom, ako je to vlastne s tou našou cudnosťou, skromnosťou či tvrdohlavosťou a tou najspisovnejšou slovenčinou sa vyjadruje o povestnom slovenskom konzervativizme alebo radosti z biedenia. Nezabudne pritom ani na Slovenky, ak by nadobudol čitateľ dojem, že doteraz to bolo iba o Slovákoch... jednoducho nás, Slovákov, pred Slovenkami varuje. A keď padne reč na vianočné a novoročné prejedanie sa zistíme, že možno sa zmenila doba, v ktorej žijeme, ale Slovák ostal ten istý a toho typického netreba nutne hľadať len na dedine.

V podstate však Július Satinský smeruje k jednému: ani Veľká Morava, ani takmer tisícročné spoločné kráľovstvo s Maďarmi (pre úplnosť treba dodať, že aj s Chorvátmi a Rumunmi) a dokonca ani prvá republika či samostatný Slovenský štát neovplyvnili naše myslenie tak ako štyridsať ročná vláda komunistov. Ak si pomôžem autorovými slovami, ak sme počas predchádzajúceho režimu so štátom uzavreli tichú dohodu, že zatiaľ čo on bude okrádať nás, my budeme potajomky okrádať jeho, v demokracii (opäť však relatívny pojem a téma jedného z listov) to už možné nebude. Úsmevne pôsobí aj fikcia, v ktorej na jednej ulici otvoria traja rodoľúbi Slováci predajňu s bryndzou... so všetkým čo k tomu patrí, teda aj so zámerne pokazenými váhami alebo dohodnutými cenami, v záujme čo najrýchlejšieho zisku. Namieste je preto otázka, koľkí z tých, ktorí sa po roku 1989 skutočne dali na podnikanie, urobili všetko preto, aby prispeli k odvráteniu tejto fikcie (alebo skutočnosti, nejako sa mi tie pojmy v tomto prípade prekrývajú).

Na margo pracovných návykov Slovákov mi zostáva dodať, že štyridsať rokov komunizmu sa prejavilo skutočne mnohorako, od vstávania ráno o pol piatej na prvý autobus z dediny, cez prácu v továrenských kolosoch s tisíckami zamestnancov (určených tak pre polovicu okresu) až po povestné podnikové oslavy. Domnievam sa, že ešte chvíľu potrvá, kým budeme hrdí na svoju prácu v malej prosperujúcej firmičke o dvadsiatich zamestnancoch.

Hovoriť o trvalejšom vplyve obdobia vlády komunistickej strany si dovolil aj predseda NR SR Pavol Hrušovský, keď vo svojom prejave na slávnostnom zasadnutí parlamentu pri príležitosti 10. výročia vzniku SR 1. januára 2003 označil tieto následky za jazvy. Jazvy na tele i na duši.

Prirodzene, 15. rokov po páde železnej opony by sme nemali komunizmus označiť za pôvodcu všetkého zla, veď tých príležitostí zbaviť sa toho lákavého sveta “krajších zajtrajškov” sme mali dosť, no neurobili sme tak. Neubránim sa však pocitu, že Július Satinský skutočne vedel, že ono to s tým prechodom od neslobody k demokracii nebude až také jednoduché a ešte budeme na sebe musieť poriadne zapracovať. Týchto štyridsať listov ma však priviedlo aj na inú myšlienku, práve vďaka tomu, že autor sám sa k nám prihovára ako ku Slovákom, nie k spoluobčanom či voličom. A to by v nás malo vzbudzovať istú národnú hrdosť aj bez prehnaného panslavizmu.

Pocta pamiatke Júliusa Satinského (1941 - 2002).