Jednofázové kvasenie

Autor: Dominik Baco | 30.10.2005 o 15:48 | Karma článku: 3,04 | Prečítané:  1721x

Nedeľné popoludnie je ako stvorené na zoznámenie sa s bratislavskou hudobnou skupinou Jednofázové kvasenie. Priznávam, názov znie trocha alkoholicky, čo páni Dušan Valúch, Miloš Janoušek a Karol Svozil vôbec nepopierajú, na pozadí inštrumentálnej či vokálnej zložky Jednofázového kvasenia však aj ten nešťastný pohárik dostáva úplne iný význam.

A keď už sme pri tých hudobných nástrojoch. V podaní Jednofázového kvasenia vyznievajú gitara a zobcová flauta ako dvaja perfektne zohratí priatelia. Podobne vyváženú kombináciu dychového a strunového inštrumentu tvoria snáď už len piano a saxofón, to však už je iný príbeh inej skupiny.

Žánrovo je tvorba Jednofázového kvasenia rozmanitá. Vďaka jednej rozhlasovej relácii sa mi v súvislosti s touto skupinou okamžite vybavil folk, pravdou však je, že ponuka je omnoho širšia. Do rúk sa mi dostal ich prvý album Ein Stein Blues (1994), v ktorom poslucháčovi v názvoch i v samotných textoch aj sem-tam pripomenú, s čím sa to vlastne dostal do stretu, samozrejme takmer vždy s prekvapivým rýmom.

Tu je úryvok z piesne Stopár: „Už som taký uťahaný, ako toto staré blues, / nemám nič okrem neho, len prach pod nohami, / a pred sebou cesty kus.“

Nie vždy to však je len blues, ako o tom svedčí úryvok z piesne Morili sme morenu: „Niekto víta Nový rok / ticho ba až po tajmo, / ja však chcem sláviť odchod zimy / prvým jarným ragtimom.“

Slová jednotlivých piesní často svedčia o tvrdých životných pravdách: „...asi to vidíme príliš čierne, asi to príliš vidíme...“ (V intimite noci) alebo „...háklivý na ... všetky tie tribúny, / celé roky to vždy myslel niekto s nami dobre, / a na tie reči ešte nie sme imúnni.“ (Chodili sme spolu)

Piesne však v sebe skrývajú aj príbeh. Tak ma nezainteresovaný poslucháč pocit, že slová zo songu Klišé „...mám plné vrecká romantiky, svetabôľu a sentimentu, / pokrčený a uprášený ako vrece od cementu...“ odrážajú pocity hlavného protagonistu pred aktom vyznania lásky žene, ďalšie verše však dajú všetko na pravú mieru „...vzal som si ťa k sebe domov, / samému sa smutne tacká, /ty to chápeš moja milá / zakyckaná pivná tácka...“

Význam bratislavskej pivárne Stein v piesni Stein-rap (Don Tačdys), ktorého názov zrejme pochádza z anglického „Don´t touch this“ ilustruje aj úryvok „Není tu Budaj a není tu Knažko, / len ja tu tažko / zápasím s flaškou.“

Viacero textov je však popretkávaných slovnými hrami ako napríklad „hodinky mi tikajú, hoci ja im vykám“, keď dokonca v tomto počine s názvom Hodinky došlo k pokusu o renesanciu slova súc (čosi ako being) „...vravím si súc rozhorčený, nesúc ich do opravovne...“

Po tomto exkurze k textom Jednofázového kvasenia sa možno ešte vrátim k samotnému symbolu pohárika z perexu článku. Ide totiž o jav, ktorý možno doceníme až keď si so značným sentimentom vo veku Dušana Valúcha, Miloša Janouška či Karla Svozila zaspomíname na staré dobré časy a všetky tie pominulé priateľstvá či kamarátstva. Lebo ako vraví múdrosť z piesne Dym z nášho ohňa „...kompromituje nás nostalgia, legitimuje nás čas...“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: V akom stave sú slovenské autobusy, ak ich nepustia do Rakúska

Aká je kvalita autobusov na cestách.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Majstra populizmu nemá kto nahradiť

Skutočný talent vie škodiť aj z opozície.


Už ste čítali?